Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » A zvony zvonia - 2. časť

14.05.2010 (16:45) • ada1987 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1726×

2. časť

Lov

Vyšli sme z domu a začali sme sa prechádzať po ľudoprázdnych uliciach.

„Surea?“ spýtala som sa.

„Čo potrebuješ?“ obrátila sa na mňa. Netušila som, ako začať.

„Ja... vieš... nemusíš mi to hovoriť, ak nechceš,.... ale som len zvedavá...“

Surea sa ku mne zvedavo otočila. Chcela vedieť, čo potrebujem.

„Ako si sa stala upírkou?“ spýtala som sa jej opatrne.

Bála som sa, že som ju urazila alebo jej ublížila, ale ona sa len rozosmiala.

„Chceš si vypočuť môj príbeh? Tak fajn!"

„Narodila som sa v roku 1770 v dnešnom Sudáne. Keď som mala 7 rokov, našu osadu prepadli francúzski vojaci a odvliekli mňa a niekoľko ďalších mužov, žien a detí do Francúzska. Ako černoška som bola predaná do otroctva a tak som sa dostala do jednej šľachtickej rodiny. Pán a pani ma obliekali do pestrých šiat a ukazovali ma na rôznych večierkoch ako atrakciu. V tej dobe nebolo v Európe toľko černochov. A ak tu nejakí žili, vždy len ako otroci. Pre nich sme neboli ani ľudia, len akési exotické zvieratá.“

Počúvala som ju zo zatajeným dychom. Bolo mi ľúto dievčatka, s ktorým takto surovo zaobchádzali.

„Prirodzene, keď som vyrástla, musela som byť pánovi po vôli,“ dodala a ja som vedela, čo tým myslí.

„Pani ma vždy zbila, akoby som bola ja zodpovedná za chúťky jej manžela. A tak to šlo roky, až kým môj pokojný život na parížskom predmestí nezmietla revolúcia. Jednej teplej marcovej noci roku 1791, keď Ľudovít XVI. prišiel od krku nadol o všetko, zaklopal na dvere nášho panstva tajomný muž. Pustila som ho dnu a vtedy sa to všetko začalo. Bol to strašný masaker! Nenechal nikoho nažive, len mňa. Spýtal sa ma, či chcem ísť s ním, tak som privolila. Čo som mala robiť? Inak by ma zabil. Po premene som ho poslala za svojimi bratmi. Našiel ich pracovať v prístave. Premenil aj ich.“

„A čo sa stalo potom?“ opýtala som sa.

„Nič. Zostali sme spolu.“

„Kedy sa k vám pridal Eric?“ spýtala som sa, čím som u upírov vyvolala ďalší záchvat smiechu.

„Ten tajomný muž bol Eric,“ vysvetľovala mi Surea. Určite si už o mne začala myslieť, aká som nechápavá.

„Aha,“ prikývla som. Nebolo čo dodať. Jej príbeh mi bude v ušiach znieť ešte veľmi dlho.

Snežilo a ja som fascinovane pozorovala jemné vločky snehu. Každá mala inú štruktúru, každá bola jedinečná. Cítila som na sebe Phillippov pohľad. Bolo mi jasné, nad čím premýšľa. Nechápal, ako sa pri love môžem zaoberať snehom. Ale pre mňa to bolo čosi nové! Čosi neskutočné! Zároveň ma sneh rozptyľoval, a tak som nemusela rozmýšľať nad tým, že o pár minút niekoho zabijem.

„Pozri!“ šepla Surea a ja som sa pozrela jej smerom. Asi sto metrov odo mňa stála Beatrix Schubertová so svojou dcérou.

„Skvelé, drahá. To dievčatko bude iste chutné,“ pochválil výber svojej družky Eric.

Z pohľadu, akým sa díval na Schubertovej dcéru, mi bolo zle.

„Nie!“ skríkla som a postavila som sa pred nich.

Šok v ich očiach sa dá len ťažko opísať.

„Čo robíš?“ spýtal sa ma Eric neveriacky.

„Je to moja kolegyňa,“ odvetila som.

„Je to jedlo,“ začal sa so mnou hádať Pietro.

„Nie! Nájdite si niekoho iného!“ prikázala som.

Surea mi chcela niečo povedať, ale bola náhle prerušená.

„Herriet, to si ty?“ začula som za chrbtom tichý hlas.

Otočila som sa. Za mnou stála Beatrix Schubertová a usmievala sa.

„Ahoj, Trixi.“

Musela som dávať pozor, aby som sa nenadýchla. Jediný nádych mi mohol spôsobiť katastrofu.

„Prečo si neprišla do práce? Majsterka ťa hľadala. Kde si bola?“

„Trixi... vieš... ja sa do fabriky nevrátim...,“ začala som jej vysvetľovať.

„Prečo nie?“

Nechápala a ja som mala čoraz väčšie problémy jej všetko vysvetľovať.

„Zoznámila som sa s novými priateľmi a zajtra opúšťame Rakúsko.“

„Aha!“ povedala smutne. „Chápem.“

Usmiala som sa na ňu. Len nech už vypadne!

„Tak sa drž! A veľa šťastia!“ povedala a nahla sa ku mne pre bozk.

,Bože, čo teraz?´ blyslo mi hlavou.

V skle výkladu som videla nadšenú Ericovu tvár. Bolo jasné, čo chce vidieť. Ako na Trixi skočím a zabijem ju. To ma naštvalo a zároveň mi to dodalo silu.

„A napíš mi niekedy!“ prikazovala zatiaľ čo mi mávala na rozlúčku.

„Mami, poďme preč,“ ťahalo ju asi tak osemročné dievčatko za rukáv. Múdre dieťa, vie kedy má odísť. Na rozdiel od svojej matky.

„Čo to malo znamenať?“ oborila sa na mňa Surea, len čo tie dve zabočili za roh.

„Nemohla som ju zabiť. Veď sme spolu pracovali,“ vysvetľovala som jej, ale márne.

„Ty nie si normálna. To chceš ísť za Cullenovcami a zdieľať ich chorý životný štýl?“

Tvrdo som sa na ňu pozrela.

„To nie je zlý nápad,“ šepla som.

„Ty si blázon!“ konštatovala a mávla nado mnou rukou.

„Poďme si nájsť niečo k jedlu, chlapci, čo nám „slečna vegetariánka“ schváli,“ dodala pohŕdavo.

Prechádzali sme sa po meste a hľadali sme „niečo pod zub“. Asi po dvoch hodinách sme sa dostali do akejsi vykričanej štvrti plnej krčiem a verejných domov. A práve keď sme prechádzali okolo jednej takej budovy, objavil sa pred nami muž, na ktorom bolo už z diaľky vidieť, že má poriadne „pod čapicou".

Vyzeral ako bezdomovec, ale to bolo len dobre, aspoň ho nikto nebude hľadať a moje svedomie nedostane hneď zo začiatku takú ranu. Jeho krv mi voňala napriek tomu, že muž bol cítiť alkoholom.

Bleskovo som k nemu podišla.

„Ahoj, bábika, čo takto si trochu zašpásovať?“ povedal.

Musela som sa odvrátiť. Dych mu smrdel, že som sa takmer povracala, ale nechcela som, aby dlho trpel. Jediným pohybom som mu zlomila väz a zaborila zuby do krku. Cítila som, ako mi jeho teplá krv prúdi útrobami a zohrieva ich. Keď som skončila, Surea podišla ku mne.

„No vidíš, že to ide! Predsa len nie si stratený prípad!“ povedala a poklepala mi po pleci.

„Čo s ním?“ spýtala som sa.

Bolo mi ho ľúto, aj keď to bol obyčajný opilec, predsa len to bol človek. Ľudská bytosť! A ja som ho zabila!

„Pietro sa o neho postará,“ povedala a kývla na svojho brata. Ten vzal telo a rozbehol sa preč.

„Poď, pôjdeme domov.“

koniec 2. časti

1. kapitola 3. kapitola

Autor: ada1987 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A zvony zvonia - 2. časť: