Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » A zvony zvonia - 1. časť

17.02.2010 (17:45) • ada1987 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1870×

Ahoj. Volám sa Herriet. Herriet Cramenrová. Môj životný príbeh je celkom obyčajný. Aj keď nie tak úplne. Chcete si ho vypočuť? Áno? Tak fajn!

Narodila som sa v roku 1947 v Berlíne. Biologického otca som nikdy nevidela, keďže moja matka si s promiskuitou príliš hlavu nelámala. Ktovie, či ona sama vedela, ktorý z nespočetného množstva milencov bol mojím otcom. V 16 rokoch som musela odísť zo školy a začať pracovať. Pýtate sa prečo? Matka potrebovala peniaze na drogy. Od kokaínu cez hašiš až po heroín. Keď som mala 20 môj otčim (matka sa konečne rozhodla pre jedného chlapa) prišiel na nový a lepší spôsob, ako prísť k peniazom. Domov začal voziť cudzích mužov, ktorých som mala za úlohu „zabaviť.“ Ako asi tá „zábava“ prebiehala si určite viete živo predstaviť! Keďže sa „zákazníci“ sťažovali, že sa bránim, otčim ma prinútil brať drogy. Po nich som bola otupená, takže mi bolo jedno, čo tí chlapi so mnou robia. Takto to šlo až do mojich 22 rokov.

Jednej noci, po odchode ďalšieho zo zákazníkov, som ležala na dlážke v izbe. Nemala som silu pohnúť sa, a tak som tam len tak ležala a dívala sa do stropu. Po každej „návšteve“ som sa cítila špinavá a nesmierne ponížená. Môj život nemal zmysel. „Otec“ ma zatváral do izby a nepúšťal von. On sám mi nosil jedlo, ktoré väčšinou tvorila pizza z donáškovej služby. Apaticky som sa dívala na drevenú kresbu stropu. Z diaľky som začula akési zvuky, ale nevenovala som im prílišnú pozornosť.

Otvorili sa dvere a dnu preniklo svetlo. Očakávala som, že to bude ďalší z „otcových“ kamarátov. Pomaly som otočila hlavu smerom k nemu. V tej chvíli som bola presvedčená, že umieram. Vo dverách totiž stál Boh a usmieval sa na mňa.

Pristúpil ku mne a vzal ma do náručia. A potom sme už len leteli a leteli... Leteli sme dlho, predlho a ja som začala uvažovať, že nebo musí byť ďalej, ako som si myslela. A potom zastal pred akýmsi domom. Pozrela som sa pred seba a zazrela som šesť anjelov stojacich na verande, krásne žiariacich v poludňajšom slnku. Boli to traja muži a tri ženy. Jedna zo žien pristúpila bližšie a pohladila ma po tvári. Jej ruka bola studená ako ľad. Myslela som si, že nebeské bytosti by mali mať studenú pokožku, keďže žijú tak vysoko v oblakoch a v pekle je horúco.

„Panebože, čo sa jej stalo?“ Spýtal sa anjel Boha. Predsa to bol Boh!

„Jej otec ju nútil k prostitúcií. Potrebovala pomoc. Presne ako Wolfgang povedal.“ Odvetil.

Boh ma vzal do domu a spolu s anjelmi sa o mňa začal starať. Hlavne s anjelom menom Esme. A ja som v tej chvíli vedela, že moje utrpenie malo zmysel. Netrpela som nadarmo. Za bolesť som bola odmenená - dostala som sa do neba. Nasledujúce mesiace sa však zmenili v pravé peklo.

Keďže moje telo bolo zvyknuté na drogy, postupne si začalo žiadať novú dávku. Ale v nebi žiadne drogy neboli. Niekoľkokrát som sa pokúsila o samovraždu, ale anjel menom Alice mi v tom vždy zabránil. Bola som psychicky na dne, ale Cullenovci mi pomohli. Hlavne Carlisle- môj Boh a anjel strážny v jednom. Cullenovci mi dali to, čo moji rodičia nedokázali. Ľudskú lásku a teplo domova. Po dvoch rokoch nastala chvíľa, ktorej som sa najviac obávala. Cullenovci sa so mnou rozlúčili a ja som ich musela opustiť.

Aj keď mi Carlisle našiel prácu vo fabrike vo Viedni, nechcelo sa mi ich opúšťať. Za celých 24 rokov môjho života mi nikto neprejavil toľko lásky, ako oni za posledné dva roky.

„To bude v poriadku, drahá.“ Povedala Esme a pobozkala ma na čelo.

„Budeme si písať a kedykoľvek za nami môžeš prísť, ak ti bude smutno.“ Dodala.

Objala som ju. Smutno mi bolo už teraz, ale vedela som, že je čas postaviť sa na vlastné nohy. Postupne som sa rozlúčila s ostatnými Cullenovcami a vydala sa na cestu.

Práca v továrni bola jednoduchá a bavila ma. Zabaliť syr, nalepiť etiketu a vložiť do krabice. Ako hovorím, zvládlo by to aj malé decko! Osem hodín denne, päť dní v týždni. Plat bol celkom slušný, takže som si mohla dovoliť aj menší byt na predmestí. Takto to šlo štyri mesiace.

Po čase začala Rakúskom otriasať séria záhadných vrážd. Ľudia mizli bez stopy v rôznych častiach mesta. Z domov, nákupných centier, z kina. Za bieleho dňa, aj za noci. Obete nemali na prvý pohľad nič spoločné. Sekretárka, učiteľ, manažér, dôchodkyňa. Aj deti! Od batoliat po školáčky. Čo to boli za monštrá, ktoré zabíjali nevinné deti? Telá našli vždy na druhý deň na kusy roztrhané stovky kilometrov ďaleko. Obete boli vždy bez jedinej kvapky krvi. Polícia bola bezradná. Ako môže niekto v noci zabiť učiteľa karate, ktorého telo sa našlo o pár hodín v Innsbrucku? Jedine Superman! Ten „človek“ by musel vlastniť formulu, alebo minimálne tryskové lietadlo.

Rakúsko ovládol strach. Ženy z poobednej služby sa báli chodiť v noci domov a my sme tiež tŕpli strachom, či nás niekto neprepadne pri príchode do práce.

„Počula si tú novinu?“ Spýtala sa ma to popoludnie moja kolegyňa. Wenda Valeriová bola postaršia osôbka, ktorá sa každým rokom blížila k dôchodku. Bola milá, ale hlavne veľmi zvedavá. Najväčšia klebetnica v podniku! Pochybovala som, že by sa niekde niečo čo i len šuchlo bez toho, aby o tom nevedela.

„Trixi Schubertovej z trojky včera zmizol manžel. Neprišiel o deviatej domov, keď mal vyzdvihnúť dcéru z maliarskeho krúžku. Našli ho dnes ráno o štvrtej mestskí policajti. A hádaj kde?“

Pokrútila som hlavou.

„V Bregenze! Pri švajčiarskych hraniciach! No povedz, je možné, aby niekto previezol takého statného chlapa za menej ako sedem hodín z jedného konca štátu na druhý?“

Stŕpla som. Muž Beatrice Schubertovej bol statný chlap, hotový valibuk. Nevedela som si predstaviť niekoho, kto by ho tak ľahko premohol a potom ho preniesol takmer k Švajčiarom.

Po skončení smeny som šla, ako inak, domov. Zababušená v hrubom kabáte som opatrne našľapovala na zľadovatelý chodník v ľudoprázdnej ulici. Bol koniec novembra a prvé mrazy sa už dávno ozvali.

Zabočila som za roh a zarazene som zostala stáť. Asi desať metrov odo mňa stála podivná skupinka ľudí. Boli štyria. Traja muži a jedna žena. Ich tváre odrážala pouličná lampa, takže som na nich dobre videla. Také tváre sú len v galériách na portrétoch starých majstrov, alebo na obálkach módnych časopisov po úprave počítačom. Ale ja som také tváre už videla. Naposledy pre takmer pol rokom v Nemecku.

Ale tieto bytosti neboli anjeli. Nepochybne boli krásni, to áno. Ale v ich čiernych očiach bolo čosi tvrdé a neľudské. Nebol to ten hrejivý pocit, to ľudské teplo, ktoré sa ma zmocňovalo vždy v prítomnosti Carlisleovej rodiny. Z týchto „ľudí“ sálal chlad a hrôza.

Žena opatrne podišla ku mne a nadýchla sa.

„Hm, lahodné.“ Povedala a obrátila sa k mužom.

„Táto je moja, vy...“ Nedokončila, lebo jeden z mužov jej skočil do reči.

„Surea, no tak! Nebuď chamtivá, ty si ako prvá jedla včera.“ Povedal.

„No a?“ Podivila sa žena.

„Dáma má prednosť.“ Dodala a obrátila sa ku mne.

„Ako sa voláš, dieťa?“ Spýtala sa ma. Hlas mala odporne sladký.

Nebola som schopná jej odpovedať. Len som nehybne pozerala do tých čiernych očí s červeným prstencom na okraji.

„Si hluchá, alebo čo? Nehovorím vari po nemecky?“ Zajačala vysokým hlasom a ja som mykla.

„Herriet.“ Šepla som, neschopná povedať čokoľvek ďalšie. Vedela som, že by som mala utekať, ale nohy mi vypovedali poslušnosť, a tak som stála na mieste ako zakliata.

„No vidíš, že to ide, keď chceš! Vieš, čo s tebou urobím, Herriet?“ Spýtala sa ma žena a pohladila ma po líci.

Jej dotyk bol ľadový. Rovnaký ako u Cullenovcov. Takže som mala pravdu. Boli anjeli! Ale nie takí dobrí ako Cullenovci. Toto museli byť nejakí padlí anjeli.

„Zabijem ťa a nakŕmim sa. Nie je to nič osobné, veď ťa ani nepoznám, ale mám hlad a ty si po ruke.“ Povedala.

V okamihu ma schmatla za paže a pritiahla k sebe. Čosi ostré mi preťalo kožu na krku. Celým telom mi začala pretekať akási mrazivá láva. Je to čudné, viem! Ale taký to bol pocit. Pamätám si na to i po toľkých rokoch.

Neuveriteľná bolesť prenikala každou čiastočkou v mojom tele. Mala som dojem, že to trvá večnosť. Ak som u Cullenovcov mala dojem, že som v nebi, teraz som bola v pekle. Áno, muselo to byť peklo. Nevedela som si predstaviť, aké iné miesto by mohlo skrývať toľko bolesti.

Keď som sa prebrala, zistila som, že ležím na veľkej posteli. Obzrela som sa okolo seba. Svet bol zrazu taký krásny. Videla som čiastočky prachu, poskakujúce vo vzduchu. Počula som zvuky, ktoré som nikdy predtým nepočula. Začula som hovor vo vedľajšej miestnosti, tak jasne, akoby sa odohrával predo mnou.

Vedľa mňa na posteli sedela žena. Bola to tá istá žena, ktorú som stretla na ulici pred...Počkať! Koľko času odvtedy ubehlo?

Môj pohyb vyrušil ženu pri čítaní a tá odložila knihu a obrátila sa ku mne.

„Ahoj, ja som Surea, ale to už určite vieš.“ Povedala.

Prikývla som. Jasne som si pamätala, ako ju ten muž oslovil.

„A toto je môj priateľ Eric.“ Predstavila muža, ktorý práve vošiel do miestnosti.

„Toto sú moji bratia Phillippe a Pietro.“ Ukázala na mužov po jeho boku.

„Ahoj.“ Šepla som, zatiaľ čo som si ich prezerala.

Surea bola krásna a vysoká černoška s dlhými čiernymi vlasmi, ktoré sa jej jemne vlnili do pol pásu. Veľké červené oči mala orámované dlhými mihalnicami, takže občas pôsobila ako mrkacia bábika. Črty jej tváre boli ostro rezané s vysoko položenými lícnymi kosťami. Pery mala plné a krásne vykrojené. Na sebe mala tenké červené šaty, ktoré sa síce vôbec nehodili to takého chladného počasia, aké panovalo vonku, ale krásne odhaľovali jej krehké plecia.

Eric bol svalnatý černoch s čiernymi kučeravými vlasmi ostrihanými na ježka. Jeho telo vyzeralo ako z nejakého magazínu pre kulturistov. Bol vysoký a postavou mi pripomínal Emmetta. Črty jeho tváre boli mäkšie, jemnejšie ako u Surey, ale farba očí zostala rovnaká.

Phillippe a Pietro boli dvojčatá. To bolo jasné na prvý pohľad, ale obaja vyzerali inak ako ich sestra. Farba ich pokožky bola iná ako u muža, ktorý stál pred nimi. Mala farbu bielej kávy, ktorú som pila každé ráno pred odchodom do práce. Tvár mali ako vytesanú zo žuly. Oči mali karmínovo červenú farbu. Obaja mali vyholené hlavy.

Všetci traja mali športové oblečenie

„Musíme ju zasvätiť.“ Povedal jeden z mužov, ktorých mi predstavila ako svojich bratov. Surea prikývla.

„Teraz ti všetko vysvetlím. Áno? My nie sme obyčajní ľudia, ako si si už mohla domyslieť. My ani nie sme ľudia. Sme upíri.“ Vysvetľovala.

Pozerala som sa na ňu, či sa náhodou nepomiatla. Ale muži vyzerali rovnako nevzrušene ako predtým.

„Dobre. Predpokladám, že hovoríš pravdu. Čo teraz budem robiť?“

„Prvé pravidlo znie, že nikdy nesmieš povedať človeku, čo si zač. Nikdy a nikomu! Rozumieš? Svet sa nesmie dozvedieť o existencií upírov.“

Prikývla som.

„Po druhé nesmieš loviť na území, ktoré už niekomu patrí...“ Začala, ale ja som ju prerušila.

„Ako loviť? To ako s puškou?“ spýtala som sa, ale upíri sa rozosmiali.

„Ale kdeže! My máme svoje vlastné zbrane. Neboj sa, vysvetlím ti to neskôr.“ Odvetila Surea.

„A... Čo sa loví? Zver?“ Spýtala som sa so strachom.

Odpovede som sa desila. Ak sú legendy o upíroch pravdivé, tak sa budem musieť živiť ľudskou krvou!

Upíri sa znova rozosmiali, ale tentokrát sa slova ujal Eric.

„Nie, my sa živíme ľudskou krvou...“

„Ale ja nechcem zabíjať ľudí!“ Vykríkla som, ale opäť som ich len pobavila.

„Neboj sa, na to si zvykneš. Zo začiatku ťa bude ťažiť svedomie, ale potom to prestane.“ Povedal Eric.

„Takže za tie vraždy môžete vy?“ spýtala som sa, aj keď som vedela odpoveď.

„Rakúsko je naše dočasné lovecké teritórium. Za niekoľko týždňov sa presunie inam.“ Vysvetľovala Surea.

„A prečo ste stvorili mňa?“ Spýtala som sa otázku, ktorá ma už dlho trápila. Doteraz sa našli vždy všetky telá, ale mňa nenájdu nikdy.

„To nebolo v pláne.“ Odvetila Surea.

„Mala som hlad a chcela som sa nakŕmiť, ale vyrušili nás policajti a kým sme ich zabili, tvoja premena sa začala.“

„A prečo ste ma nezabili potom?“ Opýtala som sa.

„To je ďalšie pravidlo. Nesmieš zabiť meniaceho sa upíra. Ale začínaš sa priveľa vypytovať! Nechceš ísť radšej na lov?“ Spýtala sa.

Uvedomovala som si oheň v krku. Bolelo to.

„A nedá sa žiť inak? Bez zabíjania ľudí?“ Toto bola moja posledná nádej.

„Nie, musíš zabíjať, aby si prežila.“ povedala Surea tvrdo.

„Jedine, že by si sa chcela živiť zvieratami.“ V jej hlase bolo počuť pohŕdanie. To ma zaujalo.

„Ako zvieratami? Myslíš mačky a psy?“

„Aj to, ale hlavne jelene, losy. A potom predátory - medvede, pumy...“

„A prečo nelovíte zvieratá?“ Spýtala som sa.

Upiri sa na mňa dívali, akoby som sa zbláznila. Phillippe podišiel k posteli, na ktorej som sedela. Aspoň myslím, že to bol on.

„Počúvaj, moja! Si v tomto svete ani nie hodinu a už nás chceš poučovať o našich stravovacích návykoch?! Čo si o sebe sakra myslíš?“ Jeho hlas zahrmel a ja som sa mykla. Surea mu položila ruku na plece.

„Phillippe, no tak! Je nová, nemôže všetko vedieť. Zasvätíme ju do nášho života a potom sa uvidí...“

Obrátila sa ku mne.

„Nechceš nám týmto naznačiť, že sa budeš živiť zvieracou krvou, však nie?“

Pocítila som skrytú hrozbu v jej hlase.

„Ako vyzerá taký upír?“ Spýtala som sa Surey.

Ignorovala, že som jej neodpovedala na otázku.

„Má zlaté oči.“

V tej chvíli som si pripadala, akoby do mňa udrel blesk. Mysľou mi prebehli tváre Cullenovic rodiny. Ich oči mali podivne okrovú farbu, ktorá každým dňom tmavla. Nemohli sa živiť ľudskou krvou. Nie ak boli takí dobrí!

„Koľko takých upírov existuje?“ Opýtala som sa.

Na Sureinej tvári bolo vidieť, že sa o tomto nechce baviť.

„Dva klany.“ Dodala, dúfajúc, že už bude pokoj.

„Cullenovci?“ Spýtala som sa, čím som si vyslúžila pozornosť všetkých prítomných.

„Ty ich poznáš?“ Spýtal sa ma Eric.

„Áno, keď som bola človek, Carlisle mi zachránil život a spolu s ostatnými sa o mňa staral. Prirodzene som nevedela, čo sú zač. Boli veľmi milí.“

Upíri sa na mňa chvíľu dívali bez jediného slova. Ako prvá prerušila ticho Surea.

„Tak dosť už bolo otázok! Ide sa na lov.“ Povedala, chytila ma za ruku a všetci sme vybehli do tmavej noci.

koniec 1. časti

2. kapitola

Autor: ada1987 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A zvony zvonia - 1. časť: