Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Môj verný vlk - 6. kapitola

05.03.2010 (20:15) • mimi79 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 945×

A zase s ním...

Vošla som dnu a dúfala, že nikoho nestretnem a potichu sa vkradnem do svojej izby. Všetci boli v kuchyni a niečo rozoberali. Tak som pomaly a hlavne potichu našľapovala z nohy na nohu a snažila sa prejsť tak aby ma nepočuli po schodoch do svojej izby. Keď už som bola na poslednom schodíku zakopla som o Emettove topánky a skotúľala som sa dolu schodmi. Zrazu pri mne stála celá moja upíria rodina.

„Ahoj Nessie, čo to tu vyvádzaš? Neublížila si si?“, pýtala sa ma starostlivým hlasom mama.

„No rátam schody mami, čo asi myslíš, že tu robím“, pozrela som na ňu nazlosteným pohľadom.

„Emm tu zase nechal svoje storočné topánky a ja som sa na nich skoro zabila“, dodala som.

„Nepreháňaj Nessie, veď si poloupír, topánky ťa nemôžu zabiť“, dodal so smiechom Emmett.

„No tým by som si nebola taká istá zlato, keď ich vyzuješ, dochnú všetky hlodavce v okolí 1 kilometra“, dodala s úsmevom Rosie.

„A kde si vlastne bola?“, opýtal sa otec.

„No, na love, veď som ti to hovorila“, odpovedala som.

„Hmm no asi si toho moc neulovila, keďže si stále hladná“, skonštatoval.

„Je fakt hrozné mať otca, čo do vás vidí a to doslovne“, pomyslela som si.

A preto som sa snažila sústrediť a myslieť len na to, čo hovorím.

„No vieš oci, išla som na lov do lesa. Zbadala som tam srnku, nebola moc veľká, ale mne stačila. Tak som sa za ňou rozbehla, ale ona potvora začala predo mnou utekať. Tak som ju začala naháňať pomedzi stromy. No ale keďže som len poloupír a teda vlastne polonemehlo, potkla som sa o konár stromu a dopadla tvárou na zem. Srnka zastavila, pozrela na mňa vyplazila mi jazyk a už jej nebolo“, pozrela som na všetkých či mi to uverili a tvárila som sa pri tom naozaj veľmi nešťastne.

„Srnka vyplazujúca jazyk, hmm, chúďa moje, ty si určite pri tom páde aj udrela hlavu“, odvetila mama a pohladkala ma po hlave.

„Choď si radšej ľahnúť a oddýchni si“, povedala mama ustarane a pobozkala ma na čelo.

Rýchlo som išla hore do izby, kým otec niečo nezistí z mojej hlavy. Ľahla som si do postele a myslela som na Embryho. Na to čo sme spolu zažili a že som pri tom celkom zabudla na Jacka.

„Dúfam, že Embryho ešte uvidím, to by bolo fajn“, pomyslela som si a s úsmevom na perách som sladko zaspala.

Ráno som sa zobudila a poriadne mi škvrčalo v žalúdku. Bola sobota, nemusela som skoro vstávať, ale hlad je hlad. A tak som rýchlo zliezla z postele, že sa v kuchyni poobzerám po nejakom jedle. Ja ako jediná v rodine jem aj ľudské jedlo, moc mi nechutí, ale na zasýtenie sa to celkom dá.

„Dobré ráno“, pozdravila som.

„Dobré ráno“, odpovedali mi všetci zborovo.

„Nessie, urobila som Ti na raňajky tatarský biftek a riadne krvavý“, oznámila mi mama a žmurkla na mňa a usmiala sa.

„No super mami“, vykríkla som.

Tatarský biftek bolo jediné ľudské jedlo, ktoré som mala naozaj rada. No a keď už som mala plné bruško, rozhodla som sa, že sa pôjdem zase pozrieť do La Push k útesom, čo keby sa tam náhodou zase objavil Embry.

Došla som až k útesom. Pozerala som sa dookola, ale nikde nikoho. A tak som si sadla na skalu, že počkám, či sa niekto objaví. Popritom som sledovala vlny, ako si tancujú okolo skál. Upokojovalo ma to.

„Ahoj“.

Trhla som so sebou a otočila som sa. A tam stál on.

„Ahoj Embry“, odzdravila som.

Premerala som si ho pohľadom mal oblečené len čierne trojštvrťové nohavice a na nohách čierne tenisky a od pol pása hore nemal oblečené nič. Takto som si ešte lepšie mohla poobzerať jeho svalnaté ruky a hruď. Vyzeral veľmi mužne.

„Ahoj krásna Nessie“, dodal s úsmevom.

„Dúfal som, že ťa tu zase stretnem“, pokračoval a sadol si ku mne.

„Aj ja som dúfala“, odpovedala som mu.

„Včera mi bolo s tebou veľmi príjemne“, dodala som a cítila som ako sa mi vlieva červeň do líc.

„Mne s tebou tiež“, povedal a pohladkal ma po líci.

Chvíľu sme sa na seba len tak dívali a hľadeli si do očí. Potom sklopil zrak a postavil sa.

„Poď prejdeme sa“. povedal a podával mi ruku.

Chytila som sa jeho ruky a postavila sa. On moju ruku ale nepustil ani keď už som bola na nohách. Mal veľmi horúcu dlaň a mne to bolo veľmi príjemné, keďže ja som mala vždy veľmi studené ruky. Tak sme kráčali popri útesoch a držali sa za ruky.

„Máš rada zmrzlinu, teda jedávaš ju vôbec“, opýtal sa.

„No jasné, zmrzlinu, ja teda môžem“, odpovedala som s úsmevom.

„Fajn, viem kde majú tu najlepšiu“, pozrel na mňa a žmurkol.

„Len si musím na chvíľu odskočiť, vieš keď ťa ponesiem na chrbte ako vlk budeme tam rýchlejšie“, vysvetľoval.

„Súhlasím, utekaj, ja ťa tu počkám“, odpovedala som mu. Po pravde už som sa tešila, že sa zase zveziem na jeho chrbte.

O chvíľu už bol pri mne Embry-vlk. Ľahol si a ja som sa na neho posadila a usmiala sa. Nestačila som sa ho ani poriadne chytiť a už sme uháňali spolu neskutočnou rýchlosťou. Jemne som si o neho oprela hruď a ruky obmotala okolo jeho krku a užívala si tú šialenú jazdu. Netrvalo dlho a boli sme na mieste. Zišla som opatrne z neho. On hneď odbehol a o chvíľku sa vrátil už ako Embry-človek. Dali sme si zmrzlinu a sadli  sme si na lavičku. Chytil ma hneď za ruku a naše prsty sa preplietli tak, že som nevedela, kde končí jeho ruka a začína moja. Oprela som si hlavu o jeho rameno, nasávala teplo z jeho tela a rozprávali sme sa. Rozprával mi aké to bolo, keď zistil, že je vlkolak, aká ťažká bola jeho prvá premena. Celkom som mu rozumela, vedela som totiž aké ťažké je byť iný. Ale rozprával aj zábavné príbehy. Musela som sa smiať, keď rozprával ako sa premenil a roztrhal si nohavice a nemal nič iné na sebe. Domov sa mohol vrátiť až večer, keď už všetci spali. No ale Emily ho aj tak videla ako sa nahý lezie dnu.

Bolo mi s ním naozaj veľmi dobre. Takto som sa ešte s nikým necítila. Začínalo sa už stmievať, ale mne sa nechcelo ešte ísť domov.

„Embry nejdeme sa ešte prejsť?“ opýtala som sa.

„A nemala by si už ísť domov, čoskoro bude tma“, odpovedal mi.

„Hmm, ale mne sa ešte nechce, je mi s tebou dobre“, pozrela som na neho smutnými očami.

On sa pousmial a dodal: „Mne je s tebou tiež dobre a vlastne ani nechcem, aby si odišla, ale ani nechcem, aby sa o teba doma báli.“

„ Ešte nie je tak neskoro, a je víkend, takže to nevadí“, oponovala som mu.

„Poďme sa ešte prejsť“, navrhla som.

„Dobre poďme“, súhlasil.

Pomaličky sme prišli až k útesom. Postavila som na okraj a dívala sa ako sa vlny rozbíjajú skaly. Embry si omotal ruky okolo môjho pása a pritiahol si ma k sebe. Bol to veľmi príjemný pocit, bol tak veľmi horúci. Položila som si hlavu na jeho plece a oprela sa o neho. Zrazu sa nahol ku mne a nežne ma pobozkal. Ja som ho chytila okolo krku a pritiahla si ho k sebe a tiež ho pobozkala. Naše pery sa potom úplne spojili. Z tohto krásne okamžiku nás zrazu vyrušil nejaký výkrik.

„Embry!!!“

Otočila som sa a zbadala červenohnedého vlka s tmavými očami. Strašne vrčal a vyzeral veľmi rozzúrene. Bol to...Jake.

Zhrnutie:

Mimi79

RoseDublest

Autor: mimi79 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj verný vlk - 6. kapitola :